Ktosi mi povedal: „Ako kontemplatívna sestra máš iste dosť ,profesionálnych‘ skúseností s modlitbou, napíš o nich niečo.“
Hlavným poslaním kontemplatívnych rádov je naozaj modlitba, a to v každej jej podobe a forme: modlitba prosby, príhovoru, vďaky, chvály, zvelebovania, ticha, sĺz, odprosovania, osobná, spoločná, liturgická, charizmatická – čo vám len príde na um... Dá sa však mať k nej profesionálny prístup? Možno áno, ale bolo by to veľmi nebezpečné. Ak modlitba nevychádza zo srdca a zo súcitu, v podstate ani nie je modlitbou. Je to akési „pohanské“ odriekanie formúl (možno aj slov, ktoré sú samy o sebe posvätné), ale určite to nie je kresťanská modlitba.
Najviac nás však zaujíma to, kedy je modlitba účinná. Aká modlitba je Bohu milá, a teda aj vypočutá? Známy kňaz Tom Forest CSsR, ktorý bol svojho času zodpovedný za novú evanjelizáciu, raz na stretnutí s našou komunitou povedal: „V priebehu dlhých rokov svojho života (v súčasnosti je už 80-tnik) som predniesol veľa prednášok a príhovorov, ktoré som si pripravoval viac-menej dosť rýchlo. Avšak príprava prednášky na tému Nevypočutá modlitba mi trvala dva roky...“ A dodal slová, ktoré ma veľmi oslovili a sú mi stále posilou v modlitbovom boji – pretože modlitba je vo veľkej miere boj a modlitebník je bojovník. „Modlite sa dovtedy, kým vás Boh alebo nevypočuje, alebo vašu prosbu nepozmení.“ Čiže modliť sa treba vytrvale, kým sa alebo nezmení situácia (prípadne problém), alebo kým sa nezmením ja, moje srdce, moja prosba. On sám uviedol svoje osobné uzdravenie z rakovinového nádoru, ktorý postihol jeho tvár – modlil sa za to dva roky.
Aj ja sa stretávam s rôznymi na prvý pohľad neriešiteľnými situáciami – v živote mojich najbližších, niekedy mojej komunity a veľmi často v životoch ľudí, ktorí nás rôznymi spôsobmi prosia o príhovor v ich neraz veľkých ťažkostiach. Moju modlitbu veľmi posilnilo to, že Boh vypočul moju prosbu za uzdravenie môjho otca z rakoviny, za vyriešenie dlhoročného neriešiteľného vzťahu jedného z mojich príbuzných, za obrátenie blízkeho človeka, ktorý Boha takmer nenávidel...
Možno vám napadne otázka: Akú modlitbu si sa modlila – ruženec, korunku Božieho milosrdenstva, obetovala si sväté omše, novénu z Pompejí, postila si sa na tie úmysly, pridávala si dobré skutky...? Áno, viac-menej toto všetko som robila, ale podľa toho, ako ma viedol Duch (tím se myslí 3.božská osoba) – On totiž do srdca vnuká, ako a čo a kedy sa modliť. Účinnosť nie je v konkrétnej formule modlitby, ale v hlbokom súcite, ktorý Duch vlieva do srdca toho, kto sa modlí; v láske, ktorá sa spája s Božou láskou pre dobro blížneho, za ktorého sa prihovárame. A keď sa takto vytrvalo modlím, niekedy mi Duch do srdca tajomným spôsobom „pošepne“, že modlitba je vypočutá – nie je to formou slov, ani pocitov – je to niečo hlbšie, čo sa dá nazvať istotou viery. Zdanlivo si slová istota a viera odporujú, ale List Hebrejom nám hovorí, že „viera je podstatou toho, v čo dúfame, dôkazom skutočností, ktoré nevidíme“ (11, 1). A tak sa jej snažím držať.
V poslednej dobe s intenzitou objavujem ďalšiu „tvár“ modlitby: modlitbu chvály Boha uprostred ťažkostí, ba dokonca aj za ťažkosti, a vyvyšujem jeho svätosť a dobrotu nad týmito ťažkosťami, problémami... A verím...
V duchovnej realite nie je možné duchovné hodnoty izolovať a oddeľovať jednu od druhej, a teda modlitba, viera, láska, nádej, pokora, súcit... to všetko je ovocie toho istého Ducha, ktorý dáva nášmu životu, a teda aj našej modlitbe duchovnú plodnosť a účinnosť. Modlitba je viera v akcii (úsměv).
sestra Eva, redemptoristka, 11.3.2015, publikované so súhlasom